“Stmieva sa tu rýchlo. Svetlo máš?“ pýta sa ma Sonam Lama, pastier, farmár a otec dvoch synov a troch dcér. “Nemám“. Ostalo v stane. Veď zavidna to vyzeralo len kúsok – dva možno tri kilometre z našeho tábora cez most ponad skoro-zamrznutú horskú rieku do dedinky Phu. Táto Nepálska dedinka je od najbližšej civilizácie vzdialená tak desať-dvanásť dní chôdze. Vzdušnou čiarou to je odtiaľto už len pár kilometrov do Tibetu. Tú čiaru ale blokujú zasnežené Himalájske štíty, niktoré stúpajúc do výšok nad 7000m. Keď som doobedu prichádzal na návštevu do tejto dedinky, netušil som, že sa zdržím do noci. Netušil som, že sa vrátim aj na druhý deň a spriatelím sa s touto rodinou tak, že myšlienkami odtiaľ vlastne nikdy neodídem.
Otvorím dvere von a ovalí ma čierno-čierna tma. Snažím sa presvedčiť Sonama ale hlavne sám seba, že tú cestu do tábora nájdem aj potme. Našťastie moje odhodlanie pustiť sa do hľadania tábora bez akéhokoľvek svetla nevyznelo príliš presvedčivo a Sonam mi na cestu dáva ich malý lámpáš na baterky, ktorým si doma večer svietia. Cez deň slnko nabije baterky, večer majú pár hodín svetla. Zdráham sa prijať túto ponuku a nechať ich potme. Sonam mi ale s úsmevom naznačuje, že oni majú ešte oheň v piecke, z ktorej sa do útulnej izbietky okrem tepla rozlieva aj upokojujúce oranžové svetlo. Dohodneme sa, že lampáš mu hneď ráno prinesiem späť.
V hlbokej tme sa most cez rieku hrá so mnou na skrývačku a len vďaka tomu požičanému lampášu ho nehľadám až do rána. Noc je pomerne chladná, odhadujem tak -15 stupňov. Hviezdy jasno svietia, ale mesiac je stále schovaný za vrcholmi hôr. V tábore ešte urobím pár dlhých expozícií zo statívu, využívajúc minúty čakania na písanie denníku. V hrubých rukaviciach sa nepíše ľahko, no stránky zážitkov sa zapĺňajú pomerne rýchlo. Teším sa na zajtra.