Po veľmi náročnej ceste terénnym autom prichádzame do obce Omalo, ležiacej v izolovanej horskej oblasti Tušetia. Prakticky celá oblasť je zároveň národným parkom, ktorý je rozlohou porovnateľný s najväčším európskym národným parkom Gran Paradiso. V budove správy národného parku, postavenej tradičným spôsobom zo štiepanej bridlice sa nás vypytujú na cieľ na našej cesty. Keď im povieme, že chceme prekročiť sedlo Acunta, tak vidíme na tvári správkyne úprimný úľak. Vraví nám, po rusky aj anglicky, že v tomto roku ešte sedlo nikto neprekročil, lebo každý deň prší a sneží a v sedle je ešte veľa snehu. Keď vidí, že svoj plán asi tak ľahko nezmeníme, tak nám dáva dôležité rady, svoje mobilné číslo, pozorne si nás premeriava a zva?uje v duchu, aké asi máme skúsenosti a šance. Nedáva nám žiadne príkazy ani zákazy. Ona, rovnako ako my vieme, že v horách musí byť človek pripravený na všetko. Úprimne sa lúčime.
 
O niekoľko dní neskôr táboríme na lúke blízko ďalšej vojenskej základne.  Deň predtým sme šliapali 11 hodín v kuse, s 22 kg batohom na chrbte a museli sme liezť cez takmer kolmú skalnú stenu nad rozvodnenou riekou.  Ráno sa rozprší a dážď neprestáva celé doobeda. Unavení a mokrí sa Ideme schovať k vojakom do ich „hlavného stanu“. V kúte stanu je rozkúrená pec, v ktorej práve pečú čerstvý chlieb (o chvíľu jeden nakrájaný spolu s maslom postavia aj pred nás). Vojaci nám varia horúci čaj a kávu. Ostatní vojaci pozerajú turecký program v televízii napájanej fotovoltaikou, alebo hrajú šach. Všetci nás zvedavo a priateľsky okukujú. Keď dážď prestane, dvíhame sa a chceme sa rozlúčiť. „Viete jazdiť na koni?“ pýta sa jeden z vojakov. Najprv nerozumiem že prečo sa to pýta, až neskôr pochopím, že pôjdeme na koni, pretože cez rozvodnenú rieku, cez ktorú sa musíme dostať, by sme peši prejsť nedokázali.
 
O niekoľko kilometrov ďalej opäť stojíme pred rozvodnenou horskou riekou. Teraz to vyzerá dosť vážne. O kúsok ďalej sa na druhom brehu pasú dva kone a z kopčeka nad nimi vykukuje pastier. O chvíľu je už pri koňoch, vyskakuje na jedného a druhého vedie za sebou cez rieku k nám. Prúd je dosť silný a aj kone majú čo robiť, aby nespadli, ale pastier nám ihneď bez okolkov lámanou ruštinou hovorí, aby sme najprv dali batožinu na kone a potom že prejdeme na koňoch aj my. Keď sme už všetci aj s batohmi na druhej strane, na otázku, že čo sme mu dlžní sa len zasmeje a odchádza za svojim stádom.
 
Sedlo Acunta, kde nám miestami asi naozaj šlo o život, je ďaleko za nami. Sme v najodľahlejšej oblasti Gruzínska.  Obyvatelia Chevsuretie sa považujú za potomkov križiakov. Neviem, či je to pravda,  ale kaukazský kódex cti je v podstate veľmi blízky stredovekému rytierskemu kódexu, veď  v oboch prípadoch sa medzi najdôležitejšie vlastnosti zaraďujú čestnosť, hrdosť, statočnosť, odvaha, sloboda a úcta k ženám ...
 
Už takmer za tmy, úplne vyčerpaní,  prichádzame do mestečka Šatili, kde stojí donedávna obývaný komplex opevnení z 9 storočia. Vidím, ako k nám beží  obrovský kaukazský ovčiak, ktorý sa nebojí ani medveďa. Ticho zahreším, lebo už nemám síl riešiť nejaký konflikt s túlavým psom. Keď pes pribehne bližšie, vidím že vrtí chvostom a doslovne sa usmieva. Víta nás vo svojej dedine tak, ako človek víta dávno očakávaných hostí. 
 
Opäť leje ako z krhle. Totálne premočení vchádzame do takmer opustenej obce Roška. V jednom dome sa svieti, Silvia klope na okno. O chvíľu sa otvoria dvere, starý muž so zjazvenou tvárou nám mlčky pokynie, aby sme šli dnu. V miestnosti stoja vedrá v ktorých sa cedia hrudy syra.  Na stene visí starý samopal a vrecko s nábojmi. Spomienky na útoky Ruska sú ešte príliš čerstvé a ľudia tu odjakživa berú ako samozrejmosť, že svoju zem musia brániť aj za cenu svojich životov. Muž a jeho rodina takmer nevedia po rusky, posunkami nás posielajú na poschodie, kde budeme spať v starých dedinských posteliach. Večer si prezerám rodinné fotografie na stole, na jednej z nich je muž so svojou ženou v deň ich svadby, oblečení v krásnych krojoch, muž s neodmysliteľnou dýkou v ruke, určite nie pre pózu fotografovi. Na druhý deň nám balia hromady domácich chlebov?ch placiek, hrudu syra a veľkú fľašu masla. Ako odplatu sa im aspoň vnútim, že im narúbem drevo. Keď rúbem, starec na mňa pozerá so smútkom v očiach, až neskôr sa od Silvie dozvedám, že jeho manželka hovorila niečo o železničnom nešťastí, pri ktorom prišli o syna a nevestu...

Celý článok nájdete tu >>>