Po komplikovanom zabezpečovaní vstupných víz do tejto zvláštnej a nikým neuznanej krajiny, prípravách na dlhú cestu a zháňaní funkčného auta, nasledovala kompletizácia posádky nezvyklého zájazdu. Okrem dvoch zvedavcov zo Slovenska ju tvorili dvaja Arménski priatelia ktorí mali v Karabachu korene, a počas neobyčajne krutej vojny (1992 – 1994) v nej ako mladíci dokonca bojovali za samostatnosť krajiny. Vedúcou „dušou“ zájazdu bola starenka, ktorá z Karabachu odišla pred 40timi rokmi a odvtedy tam nemala možnosť ísť za zbytkami svojej rodiny.  Babka nemala pas ani iný preukaz totožnosti a keď ho na hraniciach vojaci žiadali, osopila sa na nich tak ostro, že pred jej krikom a káravým pohľadom, utekali po zuby ozbrojení bojovníci ako kurence...

Moja najzvláštnejšia cestovateľská destinácia.  Nie prekrásna krajina, nie dobrodružstvo, ba dokonca ani hudba či pamiatky, lež ľudia a ich spôsob videnia sveta a života boli tým, čo mi navždy zostanú vryté do duše. Ani tých pár fotiek čo som tam urobil nezvyknem pozerať. Stačí mi len zatvoriť oči a cítim vône, chute, počujem zvuky a hlasy neobyčajných ľudí  plných dôstojnosti a veľkodušnosti, napriek ubolenému životu.

Pred cestou do Karabachu som si predstavoval ponurú, chladnú, divokú krajinu plnú ozbrojencov a nebezpečných hrdlorezov. Počas cesty „nikoho“, ktorej každý centimeter sledujú ostreľovači znepriatelených strán a ktorej sa nedá vyhnúť ak človek chce ísť do Karabachu, som nemal veru najlepšie pocity. Avšak tam, medzi ľuďmi, ktorí žijú medzi Nebom a Zemou, som sa cítil akoby som tam vyrástol a prežil celý život. Celá dedina v ktorej sme niekoľko dní žili, bola akoby stará známa. Spolu so všetkými sme nosili drevo, oberali ovocie, vyháňali dobytok na pašu, rozkladali oheň, dôstojne stolovali...  Dúfam že sme si neodniesli oveľa viac, ako sme nechali. 

Nie jediná krajina pri ktorej som si povedal, „tak sem sa ešte raz musím vrátiť“. Avšak jediná krajina, kde som si povedal, „ak by nie v Levočských vrchoch, tak jedine tu by som chcel žiť“. Vlastne ani sám neviem prečo. A asi ani nie je dôležité, aby racio hľadalo dôvody. Srdce ich našlo a preto je mi Karabach tak blízky, i keď je fyzicky dosť vzdialený.