Tomáš LINSEL
V zajatí Zambezi
Moja prvá cesta po Afrike vôbec. Sen z rôznych dôvodov dlho neuskutočnený. Až teraz ...
Do Zambie ma pritiahli rodinné dôvody. Chcel som si vyskúšať, či je možné precestovať túto krajinu spôsobom, akým som zvykol cestovať na Slovensku či inde v Európe. Bez auta, pešo, stopom ... Čo najviac sa priblížiť ľuďom, pokiaľ čas dovolí. Spoznať prírodu, dostať sa do národných parkov, pozrieť sa ľuďom „pod pokrievku“ ich myslenia a konania.
Ľudia v Zambii dali mojej ceste pocit bezpečia. A Zambezi smer. Mám rád túto rieku, ktorá ľudí spája, ale dokázala aj kruto rozdeliť. Akosi sa mi dostala pod kožu. Obdobie sucha je dobrý čas na potulky a prvý kontakt s neznámym svetom. Zvláštny pocit červenej temer všade, kde som sa v krajine pohol. Krajina, kde sa nachádzajú iba traja Slováci, všetci inžinieri, len každý z iného odboru.
O Zambii sa občas hovorí ako o „skutočnej, pravej Afrike“. Chodím po prašných cestách, ktoré cez deň používajú ľudia a večer slony. Stretnutie s nimi je zážitkom na celý život. Len tak s vakom na chrbte, foťákom cez rameno a zásobami jedla pre stavy núdze. Spolieham sa na angličtinu, ale potrebujem sa naučiť aj niečo z miestnych jazykov, ktorým sa v tejto krajine hovorí. Stačí pár slov a tváre sa smejú, lepšia atrakcia ako muzungu na ceste medzi dedinami asi neexistuje. Zažil som tu niekoľko mojich „prvý krát v živote“, za ktoré som vďačný. Pučiace kvety na suchom vyprahnutej zemi, hučiaca voda najväčších vodopádov sveta, muchy tse-tse a ... najlepšie arašidy na svete. |
|
