Svetozár KRNO
Zo sibírskeho Tibetu ku kolíske Džingischána
Za baňami rýchlo miznú vrchy aj cesta. Ocitli sme sa na tradičnej mongolskej stepi, ktorá pokrýva najväčšiu časť územia. Nám, Stredoeurópanom, sa zdala na prvý pohľad veľmi fádna. Keď sme zastali, prekvapilo nás v suchej tráve množstvo zaujímavých kvetov. Najväčšmi sme sa potešili plesnivcovému kobercu.
Nad lúkou kde-tu vyrastajú drobné pahorky. S úctou som hľadel na Encha, ako orientačne zvláda trasu. Autoatlas vyťahoval iba vtedy, keď sme sa na niečo pýtali. Vzal si ho so sebou pre nás, sám ho nepotreboval. Na suchej plošine sa pohyboval rovnako suverénne ako jeho predkovia na koňoch. Vo dne aj v noci. Vodiči už neurčujú vzdialenosti podľa dĺžky jazdy na koni alebo ťave, ale stále sa riadia svetovými stranami, slová vpravo či vľavo nevyslovujú často... pokračovanie textu tu >>>
|
|
